Zavrieť reklamu

V polovici augusta som po čase zavítal do obchodu iTunes. Zalovil som v tu viac, tu menej nových tituloch a do mojej zbierky pribudla trojica filmov, o ktoré sa nemôžem nepodeliť. Každý má svoje korene v odlišnom žánri, každý je filmársky nadmieru zvládnutý av neposlednom rade každý z nich disponuje nie celkom tradičným spôsobom rozprávania a rytmom. Začnime prvým z nich, českým Tobrukom.

Vojnový film bez pátosu

Trochu dlho som sa vyhýbal tuzemskej súdobej kinematografii. De facto ma musí väčšinou daný film stretnúť, málokedy ma niečo zaujme, aby som „do neho šiel“. (Netvrdím, že tento môj nezáujem je správny, naopak, skôr by som sa rád na českú kinematografiu postupne viac zameriaval.) A vlastne už ani netuším, prečo som si nechal tak dlho „utekať“ Marhoulov druhý režijný počin Tobruk od 2008.

Na jeho debute, Mazanom Filipovi, som bol pred dvanástimi rokmi v kine, celkom dobre sa bavil, hoci priznávam, že by mu možno divadelná doska pristala viac ako filmové plátno. Presne opačne sa to má s Tobruk. Ten totiž disponuje vizuálom, Ktorý si naopak kino zaslúži. Ja som ho teda bohužiaľ videl len na televíznej obrazovke, hoci celkom dosť veľké a vo Full HD rozlíšení. Ale aj s týmito podmienkami ma Tobruk veľmi milo prekvapil. Aj keď... možno by nemal, veď za kamerou stál Vladimír Smutný, ktorého prácu napríklad v dráme palouk alebo v Koľjovi považujem za mimoriadnu.

[youtube id="nUL6d73mVt4" width="620" height="360"]

V Tobruk svoju svetovú úroveň potvrdil. Kompozície dokážu rovnako dobre zaobchádzať s detailmi na upotené, uštvané/naštvané či vydesené aj znudené tváre českých vojakov, ako aj s veľkými celkami. Práve tie charakterizujú film najlepšie, pretože vo veľkom celku sa dokáže zobraziť nekonečnosť africkej púšte, rovnako ako (v určitom slova zmysle paradoxná) klaustrofóbia. Priestor totiž aj pri svojej veľkosti hrdinu (a diváka) do seba uzatvára. Pohlcuje ho. Už preto, že nikde nie je vidieť okraj a nejaký záchytný bod značiaci nádej či záchranu.

Zomknutosť ide ruka v ruke s prázdnotou (nielen púšte), ale de facto aj deje. Nie snáď, že by film nemal o čom rozprávať, Marhoul sa však rozhodol zachytiť autentickú náladu v tábore a pri bojoch. Jeho vojnový film tak rozhodne nemá porovnanie s tradičnými akčnými snímkami, kde sa ako diváci môžeme kochať a napínať as vystavanou dramaturgickou gradáciou ísť až do veľkého finále.

Tobruk, čo môže hocikoho vo výsledku sklamať, sa skladá z niekoľkých epizodických scén, prevažnej väčšiny bez akejkoľvek akcie. Spriada sieť hodín a dní, ktorým dominuje čakanie, zmätok, malichernosť. Lenže o to markantnejšie vyznie vrava, ktorá prichádza, akonáhle vojakov začne nepriateľ odstreľovať. A mimochodom, úplne kľúčové (a na filme snáď najzaujímavejšie) je dramaturgické a režijné rozhodnutie postúpiť v tomto „cudení“ do extrému, kedy nepriateľa vlastne vôbec nevidíme. Naši hrdinovia zmysel boja veľmi nepoznajú (nemajú ho) a nedohliadnu ani na toho, kto proti nim usilovne páli.

Tobruk by pristalo, keby v ňom neboli spomalené zábery, ktoré idú proti vyššie uvedenému konceptu, napriek tomu je sympatické, že Marhoul vytvoril vlastne tak nedivácky film – jeho rytmus aj fakt, že vsádza na pátos a nejakú ujasnenú dramaturgickú štruktúru príbehu, zachutí len malé časti nás, to však nemožno brať ako neduh. (Skôr naopak.)

Film si môžete v iTunes kúpiť (6,99 EUR v HD alebo 4,49 EUR v SD kvalite), prípadne zapožičať (3,99 EUR v HD alebo 2,29 EUR v SD kvalite).

Témy:
.