Zavrieť reklamu

Keď sa v roku 2007 na Macworld objavil prvý iPhone, prizerajúceho sa publika sa zmocnil úžas a sálou bolo počuť hlasné “wow”. V ten deň sa začala písať nová kapitola mobilných telefónov a revolúcia, ktorá v ten deň nastala, navždy zmenila tvár mobilného trhu. Avšak do tej doby si iPhone prešiel tŕnitou cestou ao tento príbeh by sme sa s vami chceli podeliť.

Všetko začalo v roku 2002, krátko po uvedení prvého iPodu. Už vtedy Steve Jobs premýšľal o koncepte mobilného telefónu. Videl, ako mnohí ľudia nosia zvlášť svoje telefóny, BlackBerry a MP3 prehrávače. Väčšina z nich by predsa preferovala mať všetko v jednom zariadení. Zároveň vedel, že prípadné telefóny, ktoré by zároveň boli hudobným prehrávačom, by priamo konkurovali jeho iPodu, preto nepochyboval o tom, že musia vstúpiť na mobilný trh.

Vo vtedajšej dobe mu ale v ceste stálo mnoho prekážok. Bolo jasné, že telefón má byť niečo viac ako prístroj s MP3 prehrávačom. Malo by to byť aj mobilné internetové zariadenie, na čo ale vtedajšia sieť nebola zďaleka pripravená. Ďalšou prekážkou bol operačný systém. iPod OS nebol dostatočne sofistikovaný na to, aby dokázal obslúžiť mnoho ďalších funkcií telefónu, zato Mac OS bol zase veľmi zložitý, aby ho obslúžil mobilný čip. Okrem toho by Apple čelil veľkej konkurencii na čele s Palm Treo 600 a obľúbenými telefónmi BlackBerry od spoločnosti RIM.

Najväčšou prekážkou však boli samotní operátori. Tí totiž diktovali podmienky pre mobilný trh a telefóny prakticky vznikali na zákazku. Žiadny z výrobcov nemal dostatočnú voľnosť na výrobu telefónov, ktorú by Apple potreboval. Operátori telefóny považovali skôr za hardvér, cez ktorý môžu ľudia cez ich sieť komunikovať.

V roku 2004 dosiahol predaj iPodov podiel okolo 16 %, čo bol pre Apple dôležitý medzník. Zároveň ale Jobs cítil hrozbu zo strany stále populárnejších telefónov fungujúcich na rýchlej 3G sieti. Čoskoro sa mali objaviť telefóny s WiFi modulom a ceny úložných diskov nezadržateľne klesali. Doterajšia dominancia iPodov tak mohla byť ohrozená telefónmi kombinovanými s MP3 prehrávačom. Steve Jobs musel konať.

Hoci v lete 2004 Jobs verejne poprel, že by pracoval na mobilnom telefóne, spojil sa s firmou Motorola, aby obišiel prekážku, ktorú predstavovali operátori. Vtedajší výkonný riaditeľ bol Ed Zander, ktorý predtým pôsobil v Sun Microsystems. Áno, ten istý Zander, ktorý skoro úspešne pred rokmi Apple skúpil. Motorola mala vtedy bohaté skúsenosti s výrobou telefónov a predovšetkým mala na konte veľmi úspešný model RAZR, ktorý sa prezývala "Žiletka". Steve Jobs uzavrel so Zandlerom zmluvu s tým, že Apple vyvinie hudobný softvér, zatiaľ čo Motorola a vtedajší operátor, Cingular (dnes AT&T), dohodnú technické detaily prístroja.

Lenže ako sa ukázalo, spolupráca troch veľkých spoločností nebola tou pravou voľbou. Apple, Motorola aj Cingular mali veľký problém dohodnúť sa prakticky na všetkom. Od spôsobu, akým bude hudba do telefónu nahrávaná, cez spôsob uloženia, až po to, ako budú logá všetkých troch spoločností na telefóne zobrazené. Avšak najväčší problém telefónu bol predovšetkým jeho vzhľad - bol totiž naozaj škaredý. Telefón bol uvedený v septembri roku 2005 pod názvom ROKR s podtitulkom iTunes phone, ale ukázal sa byť veľkým fiaskom. Užívatelia sa sťažovali na malú pamäť, ktorá dokázala pojať len 100 piesní a čoskoro sa z ROKRu stal symbol všetkého zlého, čo vtedy predstavoval mobilný priemysel.

Ale už pol roka pred uvedením Steve Jobs vedel, že cesta na mobilné výslnie cez Motorolu nevedie, začal sa tak vo februári 2005 tajne schádzať s predstaviteľmi Cingularu, ktorý neskôr akvizovalo AT&T. Jobs vtedy predstaviteľom Cingularu jasne odkázal: "Máme technológie na to, aby sme vytvorili niečo naozaj revolučné, čo bude svetelné roky pred ostatnými." Apple bol pripravený uzavrieť niekoľkoročnú exkluzívnu dohodu, ale zároveň sa pripravoval, že si bude musieť mobilnú sieť prepožičať a stať sa tak v podstate samostatným operátorom.

Apple už mal v tom čase veľké skúsenosti s dotykovými displejmi, už rok pracoval na displeji pre tablet PC, čo bol dlhodobý zámer spoločnosti. Avšak pre tablety ešte nebola tá správna doba a Apple radšej presmeroval svoju pozornosť na menšiu uhlopriečku mobilného telefónu. Navyše v tom čase bol uvedený čip na architektúre ARM11, ktorý mohol zaistiť dostatočný výkon pre telefón, ktorý má byť navyše prenosným internetovým zariadením a iPodom. Pritom mohol zaručiť rýchly a bezproblémový chod celého operačného systému.

Stanovi Sigmanovi, vtedajšiemu šéfovi Cingularovi, sa Jobsov nápad páčil. Jeho spoločnosť sa v tom čase snažila zákazníkom novo podsúvať dátové tarify a vďaka prístupu na internet a nákupom hudby priamo z telefónu sa koncept Apple zdal skvelým kandidátom pre novú stratégiu. Operátor však musel zmeniť dlhodobo zabehnutý systém, ktorý ťažil predovšetkým z niekoľkoročných zmlúv az pretelefonovaných minút. Lenže predaj lacných dotovaných telefónov, ktorý mal stále lákať nových aj súčasných zákazníkov, pomaly prestával fungovať.

Stevovi Jobsovi sa vtedy podarilo nevídané. Podarilo sa mu totiž získať slobodu a úplnú voľnosť nad vývojom samotného telefónu výmenou za nárast dátových taríf a prísľub exkluzivity a sexappealu, ktorý výrobca iPodov predstavoval. Navyše mal Cingular platiť desiatky z každého predaja iPhonu a každého mesačného účtu zákazníka, ktorý si iPhone zaobstarajú. Nič podobné doteraz žiadny operátor neumožnil, o čom sa presvedčil aj sám Steve Jobs pri neúspešnom vyjednávaní s operátorom Verizon. Stan Singman však musel presvedčiť celú radu Cingularu, aby túto neobvyklú zmluvu s Jobsom podpísala. Vyjednávanie tak trvalo bezmála rok.

Prvá časť | Druhá časť

Zdroj: Wired.com
.