Zavrieť reklamu

V súčasnosti sa ukazuje, že nadobro končí éra licencovaného softvéru v popredí s Microsoft Windows, ktorá tu prevládala niekoľko desaťročí. Ešte donedávna bol model licencovaného softvéru považovaný za jediný možný spôsob, ako pristupovať k predaju výpočtových technológií.

Predstava, že cesta licencovaného softvéru je tá jediná správna, sa zakorenila v priebehu deväťdesiatych rokov, a to na základe monumentálneho úspechu Microsoftu, a vždy jej bolo ešte viac dané za pravdu vtedy, keď skončilo niektoré z vtedajších integrovaných zariadení ako napríklad Amiga, Atari ST , Acorn, Commodore alebo Archimedes.

Apple bol v tom čase jedinou spoločnosťou, ktorá vyrábala integrované zariadenia bez akéhokoľvek zásahu Microsoftu, a aj pre Apple to bolo veľmi ťažké obdobie.

Vzhľadom na to, že model licencovaného softvéru bol považovaný za jediné fungujúce riešenie, objavilo sa následne mnoho pokusov nasledovať Microsoft a vydať sa tiež cestou licencovaného softvéru. Asi najznámejší je OS/2 od IBM, ale so svojimi riešeniami tiež prišla napríklad spoločnosť Sun so systémom Solaris alebo Steve Jobs so svojim NeXTSTEP.

Ale fakt, že nikto nebol schopný so svojím softvérom dosiahnuť taký úspech ako Microsoft, naznačoval, že tu niečo možno poriadne smrdí.

Ukazuje sa totiž, že model licencovaného softvéru, ktorý si Microsoft zvolil, nie je najsprávnejším a najúspešnejším variantom, ale pretože Microsoft v priebehu deväťdesiatych rokov nastolil taký monopol, ktorému nebol nikto schopný sa brániť, a pretože desaťročia zneužíval svojich hardvérových partnerov, bol schopný každého sa svojim licencovaným softvérom poraziť. V tom všetkom mu ešte po celý čas napomáhali médiá referujúce o svete technológií, ktoré neúspechy a nekalé praktiky Microsoftu zakrývali a vždy ho len zaslepene vychvaľovali, a to všetko napriek nesúhlasu zo strany nezávislých novinárov.

Ďalší pokus o otestovanie modelu licencovaného softvéru nastal na začiatku 21. storočia, kedy sa spoločnosti Palm prestalo dariť v súvislosti s predajom jeho PDA (Personal Digital Assistant). Vtedy Palmu všetci radili, na základe súčasného trendu presne to, čo by poradil Microsoft a to rozdeliť svoj biznis na softvérovú a hardvérovú časť. Hoci sa v tom čase zakladateľovi Palmu Jeffovi Hawkinsovi podarilo na základe podobnej stratégie, akú mal Apple, prísť na trh s Treos, tj pionier medzi smartfónmi, nadchádzajúce sledovanie modelu Microsoftu priviedlo Palm na pokraj skazy. Firma sa totiž rozdelila na softvérovú časť PalmSource a hardvérovú časť PalmOne, čoho jediným výsledkom bolo to, že zákazníci mali poriadne zamotanú hlavu a rozhodne im to neprinieslo žiadny benefit. To, čo nakoniec ale Palm úplne zabilo, bol vlastne iPhone.

Na sklonku deväťdesiatych rokov sa Apple totiž rozhodol pre niečo v dobe, ktorú ovládal licencovaný softvér, úplne neslýchaného, ​​a síce vyrábať integrované zariadenia. Apple sa pod vedením Steva Jobsa zameral na niečo, čo nikto vo svete počítačov vtedy nemohol ponúknuť - inovatívne, kreatívne a tesné prepojenie hardvéru a softvéru. Čoskoro tak prišiel s integrovanými zariadeniami, ako bol nový iMac alebo PowerBook, ktoré už neboli iba zariadeniami nekompatibilnými s Windows, ale okrem toho boli tiež prekvapivo inovatívne a kreatívne.

V roku 2001 Apple však prišiel s do tej doby úplne neznámym zariadením iPod, ktorý do roku 2003 dokázal dobyť celý svet a Applu prinášal ohromné ​​zisky.

Napriek tomu, že médiá referujúce o svete výpočtovej techniky odmietali brať na zreteľ smer, ktorým sa tieto technológie začali uberať, Microsoftu začínal byť budúci vývoj už pomaly jasný. Preto medzi rokmi 2003 až 2006 začal pracovať na svojej vlastnej variácii na tému iPod, aby mohol 14. novembra 2006 predstaviť svoj vlastný prehrávač Zune.

Nikoho nemôže ale prekvapiť, že Microsoftu sa na poli integrovaných technológií darilo asi tak rovnako zle ako Applu na poli licencovaného softvéru a Zune tak sprevádzala hanba naprieč všetkými jeho generáciami.

Apple šiel ale ďalej av roku 2007 predstavil prvý iPhone, ktorý do štvrťroka svojím predajom prevalcoval pokusy Microsoftu o licencovaný softvér pre mobilné telefóny Windows CE/Windows Mobile.

Microsoftu tak nezostávalo nič iné, než si za pol miliardy dolárov kúpiť spoločnosť, vďaka ktorej by sa mohol vydať na cestu integrovaných mobilných zariadení. V roku 2008 preto pohltil v tej dobe pomerne obľúbené mobilné zariadenie Danger, ktorého spoluzakladateľom bol Andy Rubin a ktoré bolo vlastne takým predchodcom Androidu, pretože pokiaľ ide o jeho softvérovú časť, išlo o systém založený na Jave a Linuxe.

Microsoft s Dangerom urobil presne to isté, čo urobil so všetkými svojimi akvizíciami, bezohľadne si ho narval do chrbta.

To, čo z Microsoftu vyšlo, bol KIN – prvé integrované mobilné zariadenie od Microsoftu, ktoré na trhu vydržalo 48 dní. V porovnaní s KINom bol Zune vlastne ešte ohromný úspech.

Asi už nie je vôbec prekvapujúce, že keď Apple vydal iPad, ktorý si ľahko získal priazeň celého sveta, Microsoft v spojení so svojim dlhodobým partnerom HP rýchlo ponáhľal so svojou odpoveďou v podobe tabletu Slate PC, ktorého sa vyrobilo len niekoľko tisíc kusov.

A je teda len otázkou, čo Microsoft vyvedie so skomierajúcou Nokiou, ktorú si práve teraz pchá do chrbta.

Je prekvapujúce, aké boli technologické médiá slepé, keď neboli schopné vidieť prebiehajúcu eróziu na modeli licencovaného softvéru, ktorú spôsobil Apple svojimi integrovanými produktmi. Ako inak si totiž vysvetliť nadšenie, ktoré u týchto médií žal rodiaci sa Android. Médiá ho považovali za nástupcu Microsoftu, od ktorého prevezme Android nadvládu nad licencovaným softvérom.

Regály so softvérom v Apple Store.

Google sa spojil s HTC, aby stvoril Nexus – zariadenie bežiace čisto na Androide. Potom, čo tento experiment nevyšiel, spojil sa pre tentoraz Google so Samsungom, aby stvoril ďalšie dva prepadáky Nexus S a Galaxy. Jeho posledný pokus vo sfére chytrých telefónov vzišiel z partnerstva s LG, v rámci ktorého vznikol Nexus 4, čo je ďalší Nexus, ktorý nikto veľmi nekupuje.

Ale tak ako chcel svoj podiel na trhu s tabletmi Microsoft, chcel ho aj Google, a tak sa v roku 2011 zameral na úpravu Androidu 3 pre tablety, avšak výsledkom bola taká pohroma, že sa začalo hovoriť o tonách tabletov Nexus zaplňujúce skladisko rozosiate po celom svete.

V roku 2012 prišiel Google v rámci partnerstva s firmou Asus s tabletom Nexus 7, ktorý bol tak strašný, že aj najtvrdšie jadro fanúšikov Androidu priznalo, že toto je hanba pre celú spoločnosť. A aj keď v roku 2013 Google značnú časť chýb opravil, nedá sa povedať, že by niekto jej tabletám veľmi dôveroval.

Google ale nenasledoval Microsoft iba v jeho modeli licencovaného softvéru av prehmatoch ako na poli chytrých telefónov, tak aj na poli tabletov, ale verne ho kopíruje aj v rámci predražených akvizícií.

Vo viere, že Google prerazí na trhu s integrovanými zariadeniami rovnako úspešne ako Apple, kúpil si v roku 2011 za 12 miliárd dolárov Motorola Mobility, čo však Google stálo nakoniec oveľa viac miliárd, než by kedy bol na tejto akvizícii schopný zarobiť.

Dá sa teda povedať, že je fascinujúce, aké paradoxné kroky robia spoločnosti ako Microsoft a Google a koľko vydávajú miliárd na to, aby sa stali firmou ako Apple, hoci všetci už vedia, že model licencovaného softvéru je dávno mŕtvy.

Zdroj: AppleInsider.com

.