Zavrieť reklamu

Je tomu presne sedem rokov, čo Steve Jobs odhalil na pódiu pred zrakmi prítomných iPhone, mobilný telefón, ktorý zmenil celé odvetvie a začal revolúciu chytrých telefónov. Konkurenti na novo predstavený telefón reagovali rôzne, avšak práve ich reakcie a rýchlosť odpovede určila ich budúcnosť na budúce roky. Steve Ballmer sa iPhonu vysmial a vychvaľoval si stratégiu s Windows Mobile. O dva roky neskôr celý systém zarezal as aktuálnym Windows Phone 8 sa pachtí s niekoľkými percentami podielu.

Nokia spočiatku iPhone úplne ignorovala a snažila sa naďalej presadzovať svoj Symbian a neskôr jeho verziu prispôsobenú pre dotyk. Akcie nakoniec išli strmo dole, spoločnosť adaptovala Windows Phone a nakoniec predala celú svoju mobilnú divíziu Microsoftu za zlomok ceny, ktorú kedysi mávala. Blackberry dokázalo adekvátne reagovať až na začiatku minulého roka a spoločnosť je aktuálne na pokraji bankrotu a poriadne nevie, čo so sebou. Palm reagoval vcelku svižne a dokázal priniesť dodnes vychvaľovaný WebOS as ním aj telefón Palm Pré, avšak v dôsledku amerických operátorov aj problémom s dodávateľmi komponentov bola spoločnosť nakoniec predaná HP, ktoré celý WebOS pochovalo, a systém teraz pripomína svoj vtedajší potenciál iba na obrazovkách šikovných LG.

Najrýchlejšie dokázal zareagovať Google so svojím operačným systémom Android, ktorý prišiel v podobe T-Mobile G1/HTC Dream necelý rok a pol po tom, čo sa začal iPhone predávať. K podobe Androidu, ktorý Google vtedy oficiálne predstavil, však viedla dlhá cesta a vďaka knihe Dogfight: How Apple a Google Went to War and Started a Revolution sa môžeme dozvedieť aj niečo o zákulisí.

V roku 2005 bola situácia okolo mobilných telefónov a operátorov výrazne odlišná. Oligopol niekoľkých spoločností ovládajúcich celulárne siete diktoval celému trhu a telefóny vznikali prakticky iba na zákazku operátorov. Tí kontrolovali nielen aspekty hardvéru, ale aj softvéru a svoje služby poskytovali iba na svojom piesočku. Pokus o vývoj akéhokoľvek softvéru bol viac-menej stratou peňazí, pretože medzi telefónmi neexistoval žiadny štandard. Len Symbian mal niekoľko vzájomne nekompatibilných verzií.

Google vtedy chcel do mobilných telefónov presadiť svoje vyhľadávanie a aby to dosiahol, musel všetko komunikovať cez operátorov. Lenže operátori uprednostňovali v hľadaní skôr vyzváňacie tóny, ktoré sami predávali, a výsledky od Googlu sa tak zobrazovali až na posledných miestach. Okrem toho spoločnosť z Moutain View čelila ďalšej hrozbe, a tou bol Microsoft.

Jeho Windows CE, známe potom ako Windows Mobile, začínali byť vcelku populárne (hoci historicky sa ich podiel vždy pohyboval pod 10 percentami) a Microsoft tiež v tom čase začal presadzovať svoju vlastnú vyhľadávaciu službu, ktorá sa neskôr premenila na dnešný Bing. Google a Microsoft boli už vtedy rivali a pokiaľ by s rastúcou popularitou Microsoft presadil svoje hľadanie na úkor Googlu a neponúkol by ho ani ako možnosť, reálne by hrozilo, že by spoločnosť pomaly prichádzala o vtedajší jediný zdroj peňazí, ktorý pramenil z reklám vo výsledkoch vyhľadávania . Aspoň to si predstavitelia Googlu mysleli. Podobne Microsoft vďaka Internet Exploreru úplne zabil Netscape.

Google vedel, že pre svoje prežitie v mobilnej ére bude potrebovať viac než len integráciu svojho vyhľadávania a aplikácie na prístup k svojim službám. Preto v roku 2005 kúpil softvérový startup Android, ktorý založil bývalý zamestnanec Applu Andy Rubin. Rubin mal v pláne vytvoriť open-sourcový mobilný operačný systém, ktorý mohol zadarmo implementovať do svojich zariadení akýkoľvek hardvérový výrobca na rozdiel od licencovaných Windows CE. Táto vízia sa Googlu pozdávala a po akvizícii vymenovala Rubina za šéfa vývoja operačného systému, ktorého názov zachovala.

Android mal byť v mnohých ohľadoch revolučný, v niektorých aspektoch viac revolučný ako iPhone, ktorý Apple neskôr predstavil. Disponoval integráciou populárnych webových služieb Googlu vrátane máp a YouTube, vedel mať otvorených viac aplikácií naraz, mal plnohodnotný internetový prehliadač a jeho súčasťou mal byť aj centralizovaný obchod s mobilnými aplikáciami.

Vtedajšia hardvérová podoba telefónov s Androidom mala byť však úplne iná. Najpopulárnejšími chytrými telefónmi v tom čase boli prístroje BlackBerry, po ich vzore tak mal prvý prototyp Androidu s kódovým označením Sooner hardvérovú klávesnicu a displej, ktorý ani nebol dotykový.

9. januára 2007 bol Andy Rubin práve na ceste autom do Las Vegas, kde sa mal stretnúť s predstaviteľmi výrobcov hardvéru a operátormi. Práve počas cesty Steve Jobs odhalil svoju vstupenku na trh mobilných telefónov, vďaka ktorej sa Apple neskôr stal najhodnotnejšou spoločnosťou na svete. Rubin bol predstavením natoľko ohromený, že zastavil auto, aby mohol dokukať zvyšok prenosu. Vtedy povedal svojim kolegom v aute: „Do hája, tak tento telefón [Sooner] asi uvádzať nebudeme.“

Aj napriek tomu, že bol Android v niektorých ohľadoch vyspelejší ako prvý iPhone, Rubin vedel, že bude musieť prekopať celý koncept. S Androidom vsádzal na to, čo mali používatelia radi na telefónoch BlackBerry – kombináciu skvelej hardvérovej klávesnice, e-mailu a solídneho telefónu. Lenže Apple úplne zmenil pravidlá hry. Namiesto hardvérovej klávesnice ponúkol virtuálnu, ktorá síce nebola zďaleka taká presná a rýchla, ale zato nezaberala neustále polovicu displeja. Vďaka kompletne dotykovému rozhraniu s jediným hardvérovým tlačidlom vpredu pod displejom mohla mať každá aplikácia vlastné ovládacie prvky podľa potreby. Sooner bol navyše od nádherného iPhonu škaredý, čo mal kompenzovať práve revolučný Android.

To bolo niečo, čo vtedy Rubin a jeho tím považovali za riskantné. Kvôli zásadným zmenám v koncepte bol Sooner zrušený a do popredia sa dostal prototyp s kódovým označením Dream, ktorý disponoval dotykovou obrazovkou. Predstavenie tak bolo odložené až na jeseň 2008. Pri jeho vývoji sa inžinieri Googlu sústredili na všetko, čo iPhone nevedel, aby Dream dostatočne odlíšili. Ostatne napríklad absenciu hardvérovej klávesnice mali naďalej za nedostatok, a preto mal prvý telefón s Androidom vôbec, T-Mobile G1 známy tiež ako HTC Dream, vysúvacia časť s klávesmi na písanie a malé scrollovacie koliesko.

Po predstavení iPhonu sa v Googli zastavil čas. Najtajnejší a najambicióznejší projekt v Googli, na ktorom mnohí trávili aj po viac ako dva roky 60-80 hodín týždenne, bol v tú ranu zastaraný. Šesť mesiacov práce s prototypmi, z ktorých mal vzísť finálny produkt predstavený na konci roka 2007, prišlo navnivoč a celý vývoj sa posunul o ďalší rok. Spolupracovník Rubina Chris DeSalvo poznamenal: „Ako spotrebiteľ som bol unesený. Ale ako inžinier Googlu som si pomyslel, že budeme musieť začať znova.“

Zatiaľ čo iPhone sa stal pravdepodobne najväčším triumfom Steva Jobsa, vyniesol Apple nad všetky ostatné spoločnosti a dnes sa stále zasluhuje o viac ako 50 percent všetkých príjmov v Infinity Loop 1, pre Google – prinajmenšom jeho divíziu Androidu – to bola ako rana do rebier.

.